Court/Judicial body: Constitutional Court of the Slovak Republic
Date: 9 July 2003 CRC
Provisions: Article 3: Best interests of the child Article 16: Protection of privacy Article 19: Protection from abuse and neglect
Domestic provisions: Constitution of the Slovak Republic, Articles 16 (right to be free from torture; cruel, inhuman or degrading treatment), 19 (right to private, family life), 21 (protection of home)
Case summary
Background: Three children lived together in an apartment with their parents, where they suffered extensive abuse at the hands of their father. Concerned about their welfare, the children’s mother sued to have their father evicted from the apartment. Despite evidence of the abuse and an expert report about its effect on the children’s development, the lower courts felt they could not force the father to leave the apartment given that the couple had a joint lease and had not yet divorced.
Issue and resolution: Violence against children. The Constitutional Court found that by failing to take measures to protect the children from the abuse they were likely to suffer, the lower courts breached the children’s rights to protection from inhuman and degrading treatment; to protection from physical and mental violence, injury and abuse; and to protection of the home. As such, the Court reversed the lower courts’ decision, ordered a new trial accounting for the children’s rights, and awarded financial compensation to the mother and her children.
Court reasoning: A joint lease should not take precedence over fundamental constitutional rights, even if terminating the lease would harm the interests of one of the parties. Here, the children’s rights must be given priority over their father’s rights when determining living arrangements.
Excerpt citing CRC and other relevant human rights instrumentsas in Slovak full-text decision: 1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 31. januára 2002 č. k. I. ÚS 4/02-22 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na konanie sťažnosť E. S. (ďalej aj „sťažovateľka“) a v jej zastúpení maloletej E. S. (ďalej aj „maloletá E.“), maloletej J. S. (ďalej aj „maloletá J.“), a maloletého J. S. (ďalej aj „maloletý J.“), všetci trvale bytom K. (ďalej aj „maloletí sťažovatelia“, resp. spolu so sťažovateľkou ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou žiadali, aby ústavný súd: a) vyslovil, že práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na ochranu proti krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy boli uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z 26. júna 2001 sp. zn. Nc 2025/01 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 31. augusta 2001 sp. zn. 13 Co 247/01 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“, resp. „napadnuté uznesenia“) porušené; b) vyslovil, že práva jednotlivých maloletých sťažovateľov E., J. a J. na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu proti krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy, na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa (ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“), na ochranu pred svojvoľným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a na ochranu pred telesným a duševným násilím, urážaním a trýznením podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa boli uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu porušené; c) zrušil uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu a vrátil vec týkajúcu sa návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý podala sťažovateľka na okresnom súde, okresnému súdu na ďalšie konanie; d) zakázal okresnému súdu a krajskému súdu pokračovať v porušovaní predmetných základných práv a slobôd sťažovateľov… … 1. Predmetom konania na základe prijatej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že okresný súd a krajský súd porušili a) základné práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu proti krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy, b) práva maloletých sťažovateľov E., J. a J. na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu proti krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy, na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, na ochranu pred svojvoľným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a na ochranu pred telesným a duševným násilím, urážaním a trýznením podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa. … 2. Sťažovatelia vo svojich vyjadreniach podaných prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zdôraznili, že „obsahom“ ich sťažnosti „nie je (…) porušenie O. s. p. vo vzťahu k namietaným porušeniam ústavných práv a práv zakotvených v Dohovore o ochrane práv dieťaťa (…)“, že sťažnosťou namietajú to, že konaním okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ich ústavných práv, „pričom sa domnievajú, že tak súčasný“ (t. j. v čase ich vyjadrenia z 24. apríla 2002) „Občiansky zákonník, ako aj Občiansky súdny poriadok poskytujú súdom možnosti, ako aj pri dodržaní týchto ustanovení mohli rešpektovať, ochraňovať a chrániť nás, ústavné práva navrhovateľov“. … S odvolaním sa na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 47/97 sťažovatelia ďalej zdôraznili, že ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách sa v Slovenskej republike nezaručuje iba to, že štátne orgány nebudú porušovať základné práva a slobody občanov, ale práva a slobody zaručené ústavou štát chráni aj vo vzťahoch medzi súkromnými osobami, resp. z pozitívneho záväzku štátu vyplýva aj povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť ochranu ústavou zaručeného práva, ktoré porušujú neštátne subjekty. V cit. rozhodnutí ústavného súdu je podľa sťažovateľov „pregnantne vyslovené stanovisko, podľa ktorého štát nielenže sám svojimi zásahmi nemá zasahovať do základných práv svojich občanov a práv zaručených medzinárodnými dohovormi o ľudských právach a slobodách, ale je povinný zabrániť tomu, aby k takémuto porušovaniu nedochádzalo ani zo strany iných od štátu odlišných subjektov, vrátane fyzických osôb“. Podľa sťažovateľov podstatou ich sťažnosti je fakt, že tak okresný súd, ako aj krajský súd „pri svojich rozhodnutiach nezohľadnili skutočnosť, že svojimi rozhodnutiami umožňujú pretrvávanie stavu, v ktorom sú práva sťažovateľov v sťažnosti označované porušované. Odporcovia sú povinní pri každom svojom rozhodnutí mať na zreteli nielen dodržiavanie procesných a hmotnoprávnych predpisov upravujúcich ten ktorý konkrétny právny vzťah, ale musia vychádzať aj zo znalosti a povinnosti rešpektovania v článku 144 vymenovaných právnych predpisov, musia pritom dbať, aby svojimi rozhodnutiami nespôsobovali konzervovanie stavu, alebo aspoň nenavodili situáciu, v ktorej svojimi rozhodnutiami nezabránili porušovaniu základných práv a práv zaručených dohovormi o ľudských právach a slobodách“. … 4. Predseda krajského súdu zdôraznil, že predmetnou sťažnosťou je „namietaná vlastne zákonnosť právoplatných súdnych rozhodnutí“, čo je otázka, ktorú nie je oprávnený posudzovať. V danom prípade krajský súd aplikoval platný procesný predpis, ktorý nie je v rozpore s ústavou ani s Dohovorom o právach dieťaťa. Sťažnosť preto považoval za neopodstatnenú. … Posúdenie predmetu konania – právny názor ústavného súdu 5. Ústavný súd uvádza, že namietané skutočnosti, t. j. napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a stav, ktorý napadnuté súdy dočasným neupravením pomerov medzi účastníkmi občianskeho súdneho konania založili, resp. neodstránili (pozri časť I bod 3 nálezu), bolo potrebné posúdiť z toho hľadiska, či a do akej miery namietané skutočnosti (niektorá z nich) spadajú do pôsobnosti označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa, a v kladnom prípade, či namietané skutočnosti (niektorú z nich) možno považovať za zasahovanie označenými orgánmi verejnej moci do základných práv sťažovateľov, ktoré im tieto články zaručujú, alebo za inak vyvolávajúce zodpovednosť týchto orgánov (všeobecných súdov) z hľadiska týchto článkov a nakoniec či je možné toto zasahovanie (obmedzenie) z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základného práva (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). … Vo vzťahu k maloletým sťažovateľom prihliadol aj na Dohovor o právach dieťaťa, najmä na jeho čl. 19, podľa ktorého „1. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním, včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávaním alebo nedbanlivým zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov alebo akýchkoľvek iných osôb starajúcich sa o dieťa. 2. Tieto ochranné opatrenia zahŕňajú podľa potreby účinné postupy na vytvorenie sociálnych programov zameraných na poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu a tým, ktorým sa zverilo, ako aj iné formy prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia, vyšetrovania, liečenia a následné sledovanie uvedených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú takisto podľa potreby postupy pre zásahy súdnych orgánov“, a na jeho čl. 37 ods. 1 písm. a), podľa ktorého „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby žiadne dieťa nebolo podrobené mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (…)“. Samozrejme, že prihliadol aj na ďalšie články Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých porušenie sťažovatelia v sťažnosti namietali, ako sú jeho čl. 3 ods. 2 (Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia) a čl. 16 ods. 1 a 2 (1. Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. 2. Dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom). … 5.3 Podľa týchto zásad ústavný súd postupoval aj v danej veci a každú z namietaných skutočností, t. j. napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a stav, ktorý tieto súdy dočasným neupravením pomerov medzi účastníkmi občianskeho súdneho konania založili, resp. neodstránili, posúdil z obidvoch uvedených aspektov namietaného porušenia základných práv sťažovateľov podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa, teda tak z hľadiska namietaného porušenia založeného na „obmedzení (zasahovaní) týchto práv“ orgánom verejnej moci (okresným súdom a krajským súdom), ako aj z hľadiska namietaného porušenia založeného na nesplnení „pozitívneho záväzku“ týchto orgánov voči sťažovateľom. …. 6.1 Ústavný súd nemal teda žiadnu pochybnosť ani o tom, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu na jednej strane a namietaným porušením označených práv, ktorými sa prioritne chráni telesná integrita a dôstojnosť človeka (čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 ústavy, čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa), na druhej strane nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by odôvodnila záver o tom, že napadnutými uzneseniami okresný súd alebo krajský súd zasiahli do „telesnej integrity a dôstojnosti“ sťažovateľov v zmysle označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa, resp. že by boli za takéto zásahy inak priamo zodpovedné. V tomto smere nebolo preto možné sťažnosti sťažovateľov vyhovieť (zo spôsobu, akým sťažovatelia uplatnili primerané finančné zadosťučinenie – pre sťažovateľku v nižšej výške ako pre maloletých sťažovateľov a pre maloletú E. v najvyššej výške, t. j. evidentne podľa uvedenej závažnosti správania J. S. k jednotlivým sťažovateľom – vyplýva, že podľa sťažovateľov okresný súd a krajský súd zasiahli napadnutými uzneseniami do ich telesnej integrity a dôstojnosti). 6.2 Obdobne ústavný súd nezistil žiadnu možnosť kvalifikovať napadnuté uznesenia všeobecných súdov ako priame zasahovanie – obmedzenie niektorého z označených práv sťažovateľov, ktorými sa chráni súkromie a obydlie (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa), a z tohto hľadiska preto tiež nemohlo dôjsť k ich porušeniu. Z tohto dôvodu preto ani v tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľov nevyhovel. 7. Pretože sťažovatelia tvrdili, že okresný súd a krajský súd pri svojich rozhodnutiach nezohľadnili skutočnosť, že svojimi rozhodnutiami umožňujú pretrvávanie stavu, v ktorom sú ich práva porušované, resp. nezabránili ich porušovaniu, bolo potrebné ešte posúdiť, či práva podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa všeobecné súdy jednako neporušili tým, že napriek svojej pozitívnej povinnosti (pozitívneho záväzku) zabezpečiť sťažovateľom ich efektívnu ochranu neprijali za tým účelom príslušné opatrenia, teda in concreto posúdiť, či v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01 vo vzťahu k tvrdeniam o zlom zaobchádzaní sťažovateľov a o znemožnení užívania bytu, ktorý je zároveň ich obydlím (pozri I. ÚS 13/00), existovala pozitívna povinnosť všeobecných súdov prijať opatrenia spôsobilé zabrániť takémuto zaobchádzaniu a znemožneniu užívať byt. … 9.1 Podľa sťažnosti v čase napadnutého konania o návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia platný a účinný „tak (…) Občiansky zákonník, ako aj Občiansky súdny poriadok poskytujú súdom možnosti, ako aj pri dodržaní týchto ustanovení mohli rešpektovať, ochraňovať a chrániť nás, ústavné práva navrhovateľov“. Naproti tomu podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu „predmetnou sťažnosťou je namietaná vlastne zákonnosť právoplatných súdnych rozhodnutí (…) krajský súd aplikoval platný procesný predpis, ktorý nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky ani s Dohovorom o ochrane práv dieťaťa“. … 10. Hoci maloletí sťažovatelia neboli účastníkmi napadnutého konania o vydanie predbežného opatrenia vedeného na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01 a z tohto dôvodu, tak ako to už bolo uvedené (pozri bod 8 tejto časti nálezu), krajský súd nemohol napadnutými uzneseniami priamo zasiahnuť do ich práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa, jednako práve preto, že ide o maloleté deti, ktoré požívajú zvýšenú ochranu tak podľa ústavy, ako aj podľa citovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, okresný súd a krajský súd neboli ani v tomto občianskom súdnom konaní bez pozitívneho záväzku prijať príslušné opatrenia na ochranu ich práv zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve. … 10.2 Podľa názoru ústavného súdu oba všeobecné súdy takéto kroky mohli podniknúť kedykoľvek počas toho, čo efektívne konali vo veci návrhu sťažovateľky vedeného pod sp. zn. Nc 2025/01, t. j. krajský súd od predloženia spisu v súvislosti so začatím odvolacieho konania až do vybavenia odvolania a vrátenia spisu okresnému súdu a okresný súd od začatia tohto konania až do jeho právoplatného skončenia. K tomu ústavný súd dodáva, že z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaväzuje aj Slovenskú republiku, vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom. Preto všetky štátne orgány Slovenskej republiky s právomocou konať vo vzťahoch, ktoré sú predmetom úpravy Dohovoru o právach dieťaťa, majú povinnosť podniknúť účinné opatrenia na ochranu práv zaručených týmto dohovorom (II. ÚS 47/97). … Avšak keď „maloleté deti sú v ohrození ďalšieho zdravého vývoja“, tak ako to uviedol okresný súd v tomto súvisiacom konaní na adresu maloletých sťažovateľov, za splnenie pozitívneho záväzku, ktorý má všeobecný súd pri výkone starostlivosti o maloleté deti na základe ústavy, príslušných zákonov alebo príslušných medzinárodných zmlúv, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať taký postup všeobecného súdu, pri ktorom sa uspokojí s návrhmi na riešenie (úpravu) pomerov týchto detí, ktoré podali rodičia (niektorý z nich) ako ich zákonní zástupcovia, bez toho, aby sa zároveň presvedčil, či takéto návrhy sú spôsobilé a dostatočné na zabezpečenie efektívnej ochrany ich dotknutých práv zaručených v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách, a prípadne prijal z úradnej moci príslušné opatrenia. 0.4 Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd ani krajský súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01 neurobili všetko, čo od nich bolo možné rozumne očakávať, aby ochránili maloletých sťažovateľov pred uvádzaným zlým zaobchádzaním s nimi a účinkami tohto zaobchádzania, teda že nesplnili v tomto smere existujúci pozitívny záväzok preventívne prijať praktické opatrenia na efektívnu ochranu dotknutých práv maloletých sťažovateľov zaručených v ústave a Dohovore o právach dieťaťa. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu pod bodom 1. … Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa okresným súdom a krajským súdom je konštatované porušenie týchto práv dostatočným zadosťučinením pre maloletých sťažovateľov, a preto im nepriznal požadované finančné zadosťučinenie. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ako matka maloletých sťažovateľov prispela taktiež k tej situácii, na ktorú sa v tomto konaní maloletí sťažovatelia sťažovali, tým, že napriek upozorneniu krajského súdu nepodala príslušný návrh na vydanie predbežného opatrenia a tento nepodala ani po tom, ako s účinnosťou od 1. januára 2003 došlo k novelizácii Občianskeho súdneho poriadku, ktorá výslovne reagovala na situácie, v ktorých sa nachádzajú teraz aj maloletí sťažovatelia.
CRIN Comments: CRIN believes this decision is consistent with the CRC. As recognised by the Court, children’s rights and interests should be a primary consideration in any proceedings that concern them. Under Article 19 of the Convention, children are also entitled to special protection against violence, including in the home.
Citation: Constitutional Court of the Slovak Republic I. ÚS 04/02-51
Link to Full Judgment: http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=14142